Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Poslanec Samuel Migaľ (Hlas) v časti diskusie na TA3, ktorá sa dotkla aj nového zákona o mimovládnych organizáciách, ktorý takmer určite parlament prijme v najbližších dňoch, v jednej chvíli vyštekol na Luciu Plavákovú (Progresívne Slovensko): „Ide o nadáciu, ktorá bola založená pánom Šimečkom, o organizáciu, ktorú ovláda mama vášho predsedu.“
Celkom ma to pobavilo – tie varianty na silné slová o ovládaní čohokoľvek, ktoré sa už nejaký čas vtierajú do politického slovníka.
Mamu Michala Šimečku totiž poznám.
Dajte si na ňu pozor
Bolo to takto: v roku 2006 som pracovala v detskom domove – a prišiel k nám chlapec, ktorý sa volal Martin. Vraj postrach reedukačiek, inak by ho predsa za 19 rokov jeho života nepreložili 17-krát (nie, to nie je preklep, naozaj 17-krát). Putoval z Košíc, cez Zlatovce, Tomášov, Senec... až do Bratislavy.
Na prednej strane svojho spisu, na tom žltom kartóne, mal rukou napísanú poznámku: „Za Martinom chodieva istá VRAJ novinárka Marta Šimečková, ale nikdy sme ju nestretli, lebo chodieva ZÁSADNE vo večerných hodinách.“ Slová VRAJ a ZÁSADNE boli napísané tak, ako vidíte, veľkými písmenami.
Predstavovala som si sociálnu pracovníčku v detskom domove alebo v reedukačke, či na úrade (jasné, že tá poznámka nebola ani signovaná, ani datovaná), ako zlostne píše upozornenie, že na túto ženu si treba dávať pozor. Takisto, ako si to dnes myslí Samuel Migaľ. A ďalší.
Mimochodom, vtedy aj bolo treba.
V tom čase nikto, skutočne nikto okrem nej Martina nepoznal dlhšie – vždy len pár mesiacov, kým ho neposlali ďalej.
Deväť rokov stála Martinovi za chrbtom a sťažovala sa na podmienky v zariadeniach, v ktorých vyrastal. Napísala o nich veľký článok, narobila im hanbu. Už vtedy však nehovorila nič iné, len to, čo v roku 2024 zhrnula prokurátorka Zuzana Hozová do svojej správy o stave reedukačných zariadení.
Dokonca ani nechcela veľa – len to, aby s chlapcom, ktorého si štát privlastnil ešte ako batoľa, zaobchádzali zákonným spôsobom. Aby sa skúmalo, prečo ho prekladajú zo zariadenia do zariadenia, čo je vo veci, že vzdoruje systému. Aby súdy nevydávali rozhodnutia o jeho živote od stola, len na základe vyjadrení vychovávateliek či sociálky o tom, ako „nerešpektuje autority“, a aby z nich zmizli rasistické výroky ako „klame, ako je u tohto etnika zvykom“. Aby ho jednoducho niekto dôstojne počúval.
To dráždilo.
Ľudia, ktorí skúšajú chrániť práva iných, sú jednoducho podozriví.
Kto robí problémy
Mnohým (vôbec nie iba politikom) neberie hlava, že by niekto mohol robiť niečo pre niekoho z ich pohľadu také „bezvýznamné“.
Pre nejaké dieťa bez rodičov. Pre okradnutú seniorku, ktorú štát, teda jeho úradníci a úradníčky, posielajú od dverí k dverám a nakoniec jej skúsia vziať spôsobilosť namiesto toho, aby jej zaistili ochranu.
Pre človeka so zdravotným znevýhodnením, ktorému spádová štátna škola odoprie vzdelávanie, lebo preňho „nemá podmienky“, teda asi prízemie.
Nechápu, že by niekto mohol urobiť niečo iné, než tým ľuďom hodiť pár drobných a poľutovať ich. Napríklad ich mesiace zastupovať, analyzovať, čo sa im deje, kde systémy štátu zlyhávajú, písať stohy podnetov, otravovať dôležitých ľudí a najmä žiadať, aby nastali zmeny. Nahlas. A už vôbec nie dať na to všetko financie, napríklad ako George Soros – veď viete.
Tu niekde sa rodí predstava, že „za tým musí niečo byť“.
Odtiaľ je potom už len krok k myšlienke, že ľuďom, ktorí pichajú do zdanlivo fungujúcich režimov (na tú kamufláž reality ich predsa stačí len dobre zapuzdriť, nepúšťať z nich von informácie a dnu pustiť len tých, čo budú dostatočne lojálni), tým, ktorí jednoducho „robia problémy“, treba nasadiť byrokratickú uzdu.
Nielen sprísniť pravidlá, ale najmä ukázať silu sankciami v podobe pokút, rozhodnutí či vyšetrovaní.
A tak sa rodí ďalší zákon.
Má to svoju logiku, keď si vezmeme, koľko škôd dokážu také „mimovládky“ a konkrétni ľudia za nimi narobiť.
Zastaviť výstavbu pezinskej skládky alebo zmeniť projekt zbytočnej priehrady Slatina na chránené územie, či nazbierať peniaze a poskupovať hektáre lesa, na ktorých sa síce nebude ťažiť, ale budú na nich žiť vlky.
Narobiť hanbu vo svete a ukázať, že sme krajina, ktorá roky dopúšťala také svinstvá ako sterilizácie rómskych žien a vylúčenie detí z vylúčených komunít z bežného vzdelávacieho systému. Alebo za pár dní vyzbierať milióny eur pre tých, ktorým vojna berie všetko, čo mali.
Zbytočný zákon
V tom je totiž esencia „moci bezmocných“. Vedieť pracovať s efektom snehovej gule, získavať ďalších a ďalších, ktorí vidia, že veci a procesy v štáte nefungujú dobre a spravodlivo, a každý príbeh použiť ako príležitosť na zmenu.
Zákon z dielne SNS, ktorý v najbližších dňoch poslanci a poslankyne zvyšku vládnej koalície prijmú či vlastne vymenia za iné obskúrnosti, je úplne zbytočný.
Kontrolné mechanizmy na činnosť mimovládnych organizácií už dnes existujú: je to ich verejný register, ktorého dnešná podoba vznikla ešte za vlády Petra Pellegriniho.
Kliknete doň a môžete čítať stanovy, vidíte mená ľudí, ktorí za občianskymi združeniami stoja.
Keď sa prepojí s centrálnym registrom zmlúv, vidíte aj to, aké peniaze na aké projekty a z ktorých verejných zdrojov na Slovensku dostali. Vidieť viac do ich účtovníctva, na to zasa stačí kliknúť do registra účtovných uzávierok – a ak chcete vidieť, či vlastnia budovy (napríklad tie, ktoré predtým vlastnil štát), na to je kataster.
A ďalšie desiatky kontrolných bodov.
Stačí otvoriť verejné zdroje a dostanete pomerne presný obraz o ktorejkoľvek mimovládke na Slovensku.
Americký zákon FARA z roku 1938, na ktorý sa predkladatelia najčastejšie odvolávajú, je o inom – pred vojnou reagoval na šírenie nacistickej propagandy, nemieril na organizácie, ktoré chránia ľudské práva.
Skôr ruský, opakovane sa sprísňujúci zákon a jeho maďarský klon sa obsahom podobajú slovenskému návrhu a najmä tomu, s kým sa spája.
Pre podobný návrh sú dnes ľudia v uliciach v Tbilisi – z historickej pamäti vedia, aké je nebezpečné označiť niekoho nálepkou „zahraničný agent“, aký lynč to môže vyvolať, akú sériu udaní a sankcií.
A aby som nezabudla dopovedať príbeh z úvodu. „Šimečkova mama“, o ktorej si tajomná úradníčka z prednej strany spisu už v roku 2006 mohla „z verejných zdrojov“ jedným kliknutím zistiť, že je naozaj, a nie VRAJ novinárkou, prišla do detského domova za E. hneď prvý deň. Normálne, okolo piatej.
Znova som ju stretla pred pár dňami.
Zhovárali sme sa na ulici o tom, aký motivačný systém na doučovanie detí z vylúčenej komunity niekde na Záhorí vymysleli. Starší učia mladších. Zásah!
Ak predkladatelia zákona idú „zhora“ páliť do týchto ľudí bez toho, aby si reálne preverili, čo skutočne robia, ak ich verejne pranierujú za to, čo si myslia, že ÚDAJNE robia, tak sú vlastne iba... strašní zbabelci.
